Spoveď Rastislava Kostku

Kosťo, nikdy neodtiahol nohu zo súboja

Spovedal som Rastislava Kostku. Ligového futbalistu, ktorý svoje najlepšie roky zažil v Spartaku Trnava. Bavili sme sa o všetkom.

 Aké boli tvoje futbalové začiatky?

S futbalom som začínal ako 9 ročný v Bošanoch pod vedením trénerov Španka a Hlavinu. Začínal som ako útočník, ba dokonca v jednej sezóne som nastrieľal 30 gólov. Ako dorastenec som išiel do Bánoviec nad Bebravou, kde som hrával dorasteneckú ligu.

Potom si prešiel do Spartaku?

Áno, potom so prešiel do Spartaka. Najskôr iba do dorastu, ale neskôr som začal trénovať aj s mužmi. V Trnave som aj doštudoval strojársku priemyslovku.

Po skončení dorastu si išiel hneď k mužom. Bol to veľký skok pre teba?

Tak určite. Pre mladého chlapca ako som bol ja to bolo skok ako hrom. Ale musel som sa najskôr oťukať. Po viacerých odohratých zápasov som už nemal problém.

Potom si vojenčil v Trenčíne, ako si na to spomínaš?

V Trenčíne sa zišla dobrá partia. Postúpili sme z tretej ligy do druhej. Bolo to v sezóne 1993/1994. v júni 1994 som sa vrátil do Trnavy, kde sa začalo formovať nové mužstvo.

Príchodom trénera Peczeho sa začalo niečo veľké. Povedz k tomu niečo.

Tak ten prvý rok sa len budovalo mužstvo. Ešte sa nevedelo, že budeme takí silný. Asi o rok sme začali dominovať.

Ako spomínaš na toto obdobie. Na štadión chodilo 20 000 ľudí?

Bolo to fantastické. Plné hľadisko, hral sa dobrý futbal, vyhrávalo sa. Môžem povedať, že vtedy sme boli v Trnave naozaj vynikajúca partia. Ako sa hovorí všetko šliapalo ako malo.

Pokiaľ viem titul si nikdy nezískal, ale mal si k tomu blízko.    

Delilo ma 45 minút. Bola to sezóna 1996/1997. hrali sme v Rimavskej Sobote a prehrali sme 2:1. Titul získali Košice a Rimavská Sobota sa zachránila. Bola to moja posledná šanca získať titul.

Je to dosť diskutovaný aj dnes. Hovorí sa, že tento zápas nebol čistý.

K tomuto sa nebudem vyjadrovať. Ja som nastupoval na ihrisko s tým, že získam titul. Vyhrávali sme 1:0. za stavu 1:1 sme mali kopať penaltu, ale rozhodca ju nepochopiteľne odvolal. No a potom sme dostali gól na 2:1 a bolo po všetkom. Na toto nikdy nezabudnem.

Muselo to byť pre teba ťažké.

Bol som na to veľmi zle. Musel som byť sám. Išiel som na chatu a nechcel som nikoho vidieť. Psychicky som sa s tým len ťažko vyrovnával.

Vytratila sa potom aj dôvera fanúšikov?

Určite, bolo cítiť, že sú sklamaní. Ale to sme aj my boli, ale už to nevrátime späť. Je to dávno, ale stále ma to mrzí.

V roku 2002 si skončil v Trnave, odišiel si do Synotu.

Hral som Českú ligu. Zo začiatku som moc nehrával, ale potom som nastupoval. Povedal som si, že svoju šancu už nemôžem pustiť. Pod trénerom Jarolímom sme skončili na piatom mieste, čo bol historický úspech.

Hral si aj pohárové zápasy, na ktorý najviac spomínaš?

Hral som aj proti Wolsburgu, Souchaux, Helsinborg, PAOK Solún a iné. Každý pohárový zápas mal niečo špecifické. Keď sme hrali s Wolsburgom, tak som sa stretol s bývalým spoluhráčom z Trnavy Mirom Karhanom.

Po Synote si prišiel do Artmedie Petržalky. Asi nie moc vydarený krok?

Človek nikdy dopredu nevie, ako to bude. Keby som vedel, že tam budem málo hrávať, tak by som tam určite nešiel. Po polroku som musel odísť do Dunajskej Stredy, kde som hosťoval.

A tam ako bolo?

Tak nehral som prvú ligu, ale myslím, že aj v Dunajskej Strede som si neurobil hanbu. Odohral som si svoje, ľudia boli spokojný.

To bol tvoj koniec s profesionálnym futbalom. Nemyslíš, že to bolo skoro?

S odstupom času keď to hodnotím, tak to bolo skoro. Možno aj trošku toho ľutujem. Mal som 32 rokov a odišiel som do Rakúska hrať nižšiu ligu a tam som sa zranil.

Čo sa stalo?

Na prvom tréningu mi spoluhráč roztrhol achilovku.

 Myslíš, že tam bol zámer z jeho strany?

To ťažko povedať, možno aj áno možno nie.

Aj sa ti ospravedlnil, koľko si pauzoval?

Nie ani slovko mi nepovedal. Pauzoval som polroka, ale potom som sa ešte na polroka tam vrátil. Po Rakúsku som sa už vrátil na Slovensko.

Vrátil si sa do rodných Bošian?

Najskôr nie. Z Rakúska som hrával vo Veľkom Orvišti, kde mám veľmi dobré vzťahy a mám dobrých kamarátov. Potom so išiel hrať do Bánoviec nad Bebravou, kde som sa stretol s Jarom Hrabalom. V Partizánskom som hrával za mužov a trénoval som mladší dorast. Až potom so prišiel do Bošian.

V Bošanoch si bol krátko.

Áno bol som v Bošanoch len polroka. Bol som aj hrajúcim trénerom. To bolo veľmi ťažké, pretože som si musel pripraviť tréningy a ešte aj to absolvovať aj ako hráč. Čiže bolo toho na mňa dosť. Musel som riešiť aj iné otázky. Hráč príde dotrénuje a ide domov a ja som musel premýšľať ešte nad inými vecami, ako tréner.

Ako si si viedol ako tréner?

Myslím, že dobre. Skončili sme na piatom alebo šiestom mieste. Chcel som pomôcť Bošianskemu futbalu, ale..

Ale?

Tak nenašiel som pochopenie. Prišiel som do Bošian a nemali tam skoro ani tréningové pomôcky, ale časom sa to zlepšilo. Tieto pomôcky som zohnal až v Banskej Bystrici u bývalého rozhodcu . Funkcionári si asi mysleli, že ja si to nechám pre seba.

V Bošanoch chodili ľudia na futbal, ale aj na Kostku pozerať.

Tak neviem, či sa chodili pozerať aj na Kostku. Ale každopádne chcel som tu dohrať svoju kariéru a pomôcť Bošianskemu futbalu. A som trošku sklamaný.

Z čoho si bol sklamaný?

Z postoju niektorých ľudí. Nie som tréner, ktorému dajú do ruky papier a povedia, že tento musí hrať. A ani z vedenia ako tréner som nemal takú podporu, akú som očakával.

Z Bošian si odišiel, nelákali na naspäť?

Po polroku sme sa nedohodli a  bolo povedané, že som skončil. Mal som niečo začaté s kádrom, ale ďalej som už nemohol s ním pracovať, škoda pre Bošiansky futbal .Ja nepotrebujem nič dokazovať. Myslím, že som toho dokázal dosť.

 Odišiel si do Veľkého Orvišťa, ako tam je?

Je tam super. Mám tam výborné vzťahy a ľudia si ma tam viac vážia ako v Bošanoch. A to je dosť smutné.

Si známy tým, že si hral tvrdo.

Áno bol som tvrdý hráč, ale nikdy som nešiel zákerne. Mám takú teóriu, že keby nejdem tvrdo do súboja, tak sa skôr zraním. 

Tvoj najpamätnejší zápas v lige?

S Košicami sme vyhrali 5:1, dal som dva góly a aj sa darilo celému mužstvu.

Tvoj najhorší zápas?      

Určite boli, však každý ich má.

Tvoj prvý gól?

Proti Slávii som dal gól hlavou. Ako väčšinu svojich gólov.

Prežil si toho neskutočne moc. Pochodil si 30 krajín sveta. Si spokojný?

Tak som spokojný. Chcel som byť profesionálny futbalista. Urobil som preto všetko, trénoval som navyše. Myslím, že fakt môžem byť spokojný. Česť bola pre mňa aj reprezentovať svoju krajinu.

Tvoja druhá láska je turistika?

Áno, chytilo ma to. Rád chodím na turistiku, veď príroda je krásna. A neskutočne ma to baví a som aj členom turistického klubu TK Javor Bošany, kde je dobrá partia.

Ktorým sa športom sa ešte venuješ?

Už tri roky chodím hrávať mix volejbal v Bošanoch. V lete hrávam tenis, bicyklujem. Ak mám čas, tak ho viem naplno využiť. V zime chodím lyžovať, najradšej chodíme s partiou. Vždy je veselo.

Tvoj sen je Mont Blanc?

Áno, chcel by som vystúpiť na Mont Blanc. Dúfam, že na moju štyridsiatku sa mi to podarí.

Čo dnes robí Rastislav Kostka?

No práve prišiel z práce a vždy je nejaká robota doma.

Čo odkážeš Bošianskym futbalovým nádejam?

Nech pracujú na sebe. Treba mať pevnú vôľu, zdolávať prekážky. Ja som tiež mal obdobie, keď sa mi nedarilo, ale bojoval som vždy až do konca. A myslím, že úspešne.